V neděli 16. října 2016 se v brněnském Husově sboru náboženské obce Církve československé husitské v Botanické ulici konala ekumenická bohoslužba, která byla připravena s přihlédnutím k bohoslužebné praxi Církve adventistů sedmého dne, tj. vysluhování večeře Páně předcházel obřad mytí nohou. 

Toho se aktivně zúčastnilo 8 představitelů brněnských sborů nebo farností zúčastněných církví: Oldřich Svoboda (Církev adventistů sedmého dne), Martin Grombiřík (Evangelická církev augsburského vyznání), Jiří Gruber (Českobratrská církev evangelická), Sandra Silná (Církev československá husitská), Jan Asszonyi (Církev bratrská), Pavel Coufal (Bratrská jednota baptistů), Jana Křížová (Evangelická církev metodistická), Václav Slouk (Římskokatolická církev).

S ohledem na konání večeře Páně se katolický kněz Václav Slouk účastnil jen částečně a neseděl v presbyteriu, ale v lavicích s lidem. Kromě mytí nohou se aktivně účastnil při přímluvách, kdy vždy dvojice přednesla konkrétní prosby, ke kterým připojila také prosbu za církev toho druhého z dvojice. 

Většina zúčastněných sborů zrušila své vlastní nedělní bohoslužby a pozvala věřící k účasti na této ekumenické bohoslužbě. Samozřejmě se to netýkalo římskokatolické církve ale třeba ani sboru Církve adventistů sedmého dne, který koná svá bohoslužebná shromáždění v sobotu. V případě jiných církví, např. Českobratrské církve evangelické, zrušil svá bohoslužebná shromáždění jen jeden sbor (konkrétně sbor Brno I., sídlící v Opletalově ulici), zatímco jiné brněnské sbory ne. Nedělní škola pro děti se uskutečnila v nedalekém sboru Bratrské jednoty baptistů ve Smetanově ulici. 

Kázání na biblický text J 21, 1-14 přednesl předseda Česko-slovenské unie Církve adventistů sedmého dne Mikuláš Pavlík, jehož text následuje:

Milé sestry a bratia v Kristovi,
v porovnaní s ostatnými troma pisateľmi evanjelií náš dnešný text z Jána patrí medzi najobsiahlejšie poveľkonočné správy. Jánov epilóg však prekvapuje nielen svojou dĺžkou, ale predovšetkým zvláštnymi detailmi a ťažko zodpovedateľnými otázkami: Prečo je zaznamenaný presný počet rýb, ktoré chytili? Prečo sa Peter oblečie do plášťa skôr než sa hodí do mora? Prečo sa v Kristových otázkach Petrovi spomínajú dve rozdielne slová pre lásku? Prečo stačilo pre úspešný lov hodiť siete jednoducho na druhú stranu lode?

Ale je tu ešte jedno „prečo“, nad čím som premýšľal, keď som ako malý chlapec počúval veľkonočné evanjeliové čítania – ako je možné, že posledných 40 dní, ktoré Ježiš po vzkriesení prežil na tejto zemi, nevyužil na to, aby nám povedal ešte pôsobivejšie a obraznejšie podobenstvá, nepredniesol ešte charizmatickejšie a hlbšie kázania, prečo neprivádzal ľudí do úžasu chodením po vode, otváraním oči slepých, kriesením mŕtvych. Namiesto toho máme pred sebou príbeh, kde sa Ježiš spýta: „Nemáte niečo na zjedenie? Chytili ste niečo? Poďte, dáme si spolu raňajky.“ Nezaznela žiadna teologická či dogmatická poučka, nenadiktoval učeníkom nijaký kanonický predpis, v jeho slovách sa neobjavil ani náznak organizačnej štruktúry budúcej cirkvi. Nič, čo by na prvý pohľad otriaslo týmto svetom, čo by ho obrátilo naruby.

Čo robí Ježiš na brehu mora? Prečo nie je v Ríme u cisára? Prečo nie je v Jeruzaleme u Herodesa a Piláta a neinformuje ich, čo sa stalo po tom, čo vydali rozkaz na jeho zabitie? Prečo neuzdravuje, nevyháňa démonov a nedokazuje všetkým nepriateľom, že je skutočne živý?

Namiesto toho rozloží pahrebu a pozýva hŕstku učeníkov, aby si s ním zajedli.

V Jánovom evanjeliu sa Tiberiadské jazero spomína len dvakrát. Prvýkrát, keď Ježiš na jeho brehu nasýtil piatimi chlebami a dvoma rybičkami 5000 mužov, teraz je to presne opačne – oveľa väčším množstvom rýb nasýtil 7 mužov. V prvom príbehu Ježiš pripraví zázračné jedlo pre obrovský zástup, v druhom príbehu Ježiš pripraví obyčajné jedlo pre malú skupinku. Nie je to žiadny zázrak. Ten prvý na nás urobil väčší dojem.

A je tu ešte čosi zvláštne. Keď Peter zrádza svojho Majstra, sedí pri ohni a zohrieva sa v kruhu spolu s ostatnými. Pri pahrebe, ktorú Kristus rozloží na brehu mora, a kde sa skrehnutí učeníci zohrievajú, zaznie podobná, ale predsa len radikálnejšia otázka. Vtedy sa ho pýtali: „Nie si aj ty jeho učeník?“ Dnes sa Kristus pýta: „Miluješ ma, Peter?“ A Peter dnes znovu sedí pri ohni možno s podobnými rozporuplnými pocitmi. Tak ako sa vtedy ťažko z jeho úst dralo slovíčko zapretia: „Nepoznám ho“, tak sa dnes ťažko vyslovuje slovo: „Áno“.

Napokon však zaznie celou vetou, z hĺbky vnútra: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Táto odpoveď zmaže nielen Petrovo trojnásobné zapretie, ale zradu všetkých učeníkov.

Možno práve preto Ježiš nebeží do Ríma ani do Jeruzalema – ide za svojimi najbližšími tam, kde ich zmáhajú pochybnosti, výčitky svedomia, neistota, dokonca kríza či strata duchovného povolania. Jeho miesto nie je v ponebeských oblastiach, kým nedokončí tú najobyčajnejšiu úlohu – napraviť narušené vzťahy z minulosti a priniesť odpustenie a novú nádej do budúcnosti hŕstke obyčajných sklamaných a skleslých rybárov. Žeby to bol návod na to, na čo má byť zameraná Kristova cirkev po celý čas svojej existencie až kým sa Kristus znovu nevráti na našu zem?

Na nápravu vzťahov a konanie tých najobyčajnejších skutkov lásky a pozornosti? „Videli rozloženú pahrebu a na nej rybu a chlieb... Poďte a jedzte... Pokoj vám.“ Dať kúsok tepla tým, ktorým je zima, dať kúsok chleba tým, ktorí sú hladní, odpustiť tým, ktorí nás zradili, prinášať pokoj tam, kde vládne strach.

Ján pred našimi očami neportrétuje vzkrieseného Krista ako kozmického hrdinu, ale človeka ponoreného do obyčajného života, ktorý koná tie najobyčajnejšie úlohy a najobyčajnejšiu službu. „I v kuchyni a mezi hrnci prochází Pán,“ napísala Terézia z Avily.

Potrebujeme Krista, ktorý vyslovuje nielen veľké Božie pravdy s tým najväčším spásnym a sviatostným významom, ale aj Krista, ktorý sedí na brehu, založí oheň, pripraví jedlo a svojim priateľom povie: „Poďte k ohňu, pozývam vás na skromné pohostenie a prajem vám dobrú chuť.“ Potrebujeme Ježiša, ktorý je s nami na pláži aj v kancelárii, potrebujeme Spasiteľa, ktorý je s nami v aute aj v nákupnom centre, Ježiša, ktorý nás sprevádza na našich každodenných cestách, v tých najobyčajnejších životných situáciách a rozhodovaniach.

Posledné slová, ktoré Ježiš vyslovil v 21. kapitole Jánovho evanjelia, sú tiež veľmi jednoduché a obyčajné: „Nasleduj ma“. Tie isté slová vyslovil Ježiš aj na začiatku evanjelia, keď sa stretol s učeníkmi: „Nasleduj ma.“ Je to výzva, ktorá z jeho úst zaznieva už stáročia a my sme sa dnes zišli na tomto mieste aj preto, že sme počuli a prijali to isté pozvanie ako prví učeníci.

Dnes nás živý vzkriesený Kristus pozýva k spoločnému jedlu, na hostinu, podobne ako to bolo pred 2000 rokmi na brehu Tiberiadského jazera. Vtedy tam nepadlo veľa slov, učeníci mlčali – hovorí biblický text – pretože vedeli, že je to Pán. Ani dnes nemusíme toho veľa nahovoriť. Stačí, že budeme v tichu sedieť a prežívať radosť z jeho prítomnosti a nášho vzájomného spoločenstva Kristových nasledovníkov. Amen.

Zdroj: časopis Getsemany listopad 2016

fotografie z ekumenické bohoslužby